U mňa to s týmto autorom nie je vôbec jednoznačné. Niečo sa mi v jeho tvorbe páči, niečo zasa nie. A presne tak je to aj s touto knihou. Téma vlkov tu bola podľa môjho názoru skvelá a ja o týchto potvorách čítam s každou ďalšou knihou radšej a radšej. Téma homosexuality je tiež za mňa v poriadku, treba aj takéto témy vnášať do diel. Myšlienka súdržnosti, vzájomnej pomoci a rodinnej oddanosti bola tiež fajn. Postavy som si obľúbila, a aj keď ich bolo viac, mala som stále prehľad. Nesmiem zabudnúť na čarodejníkov, ktorí zatiaľ nedostali veľa priestoru, ale pre príbeh sú aj tak podstatní a medzi vlkolakov skvele zapasovali ☺️

Čo už sa mi menej páčilo, tak bolo celkové spracovanie príbehu, ktorý je pomerne jednoducho vymyslený, obsah sa dá výstižne zhrnúť pár vetami, ale neskutočne sa miestami vliekol. Nemá takmer žiadne vedľajšie linky, príbeh má jednoznačné a priame smerovanie po hlavnej zápletke, ale napriek tomu je rozťahaný na 450 strán. Zaujímavosťou pre mňa je, že to všetko, čo je povedané v anotácií sa dočítame až na strane 300 😃

Chápem, prečo je TJ Klune taký obľúbený. Ide na city, píše častokrát veľmi snovo, alebo naopak, ako v tomto prípade, jednoducho a úderne. Nechýbajú ťažšie témy, ktoré dokáže zdramatizovať a čitateľ môže všetko intenzívne prežívať. Ani tu nechýbajú mnohé rodinné problémy, ťažké detstvo, rieši sa sexualita, priateľstvá a jednoducho všetko to, na čo ste u autora už zvyknutí. Treba dodať, že v tomto príbehu je trochu vulgárnejší jazyk, komu to prekáža, mohol by mať problém.

Celkovo je to u mňa teda pol na pol. Niečo super, ale miestami sa mi čítanie vlieklo. Nemala som problém knihu aj na dlhšie odložiť, ale keď už som sa začítala, tak ma celkom bavila. Rozhodne som ale zvedavá, ako sa príbeh Oxa, Joea a ich svorky bude vyvíjať ďalej, takže ak sa dočkáme pokračovania, rada si ho prečítam a porovnám, či sa autor v zápletkách niekam posunul, alebo zostal verný skôr štýlu naťahovania deja. skrýt

Dom na azúrovom pobreží a Pod šepkajúcimi dverami boli krásne príbehy, takže som si nemohla nechať ujsť ani túto novinku. Autor sa už pre mňa stal takou zárukou, že dostanem kvalitný príbeh a ani tentokrát ma nesklamal. Pieseň vlka bolo niečo iné ako jeho predchádzajúce dva príbehy, na zároveň tam bol cítiť kluneovský štýl, ktorým autor dodáva svojim knihám také ich typické čaro.

Dej tohto príbehu sa odohráva v priebehu niekoľkých rokov, vďaka čomu som mala pocit, že v jednej knihe som dostala hneď niekoľko príbehov. Bolo tu všetko, na čo si spomeniete - silné emócie, humor, akčné scény, láska, priateľstvo, rodina, rozkošné momenty... jednoducho som si príbeh maximálne užila.

V príbehu bolo použitých pomerne veľa vulgarizmov či hovorových výrazov, ale vôbec mi to nevadilo, práve naopak, do deja sa to hodilo. Neraz som sa musela nahlas smiať či prihlúplo usmievať. Bolo tu však aj mnoho momentov, v ktorých sa ma autor snažil emočne vyžmýkať, čo sa mu aj perfektne podarilo.

Ox bol taký outsider, mal dosť podkopané sebavedomie, bol tichý a samotársky, nemal takmer žiadnych kamarátov, ťažko sa zoznamoval s novými ľuďmi, neustále o sebe pochyboval. Bennettovci mu však ukázali, že je skvelý taký aký je a nemal by na sebe nič meniť. Počas príbehu si prešiel určitou premenou, no zároveň naďalej zostal tým ,, starým dobrým Oxom".

Hlavné postavy, ich rodiny a priatelia, proste celá svorka, mi prirástli k srdcu. Bola medzi nimi cítiť veľká láska, dôvera, rešpekt, všetci si bolo blízki a kľudne by jeden pre druhého položili život. Ich vzájomné vzťahy boli krásne a neraz ma z toho zahrialo pri srdci.

Samozrejme, že nemohla chýbať ani romantika, opäť v štýle M/M, ako sme už u autora zvyknutí. Mohli sme vidieť, ako sa vzťah Oxa a Joea najskôr vyvíjal do čistého priateľstva a postupne v niečo viac. Je pravda, že v určitej časti príbehu sa ich vzťah točil v istom začarovanom kruhu, až by som na nich najradšej zakričala, nech sa konečne prestanú správať ako malé deti a všetko si medzi sebou vyriešia. Všetkým bolo jasné, že sa ľúbia, tak na čo toľko zbytočného ubližovania.

Títo dvaja sa síce nakoniec dočkali svojho šťastia, ale príbeh ako taký zostal otvorený, niektoré veci sú stále nedoriešené a budú sa ďalej riešiť v ďalších častiach série. Pieseň vlka je za mňa jedno veľké odporúčanie a už teraz sa nemôžem dočkať pokračovania, snáď vyjde čo najskôr. skrýt

Piesne vlka som sa, priznám sa, mierne obávala, keďže od TJ Klune mám vždy obrovské očakávania a každá čo i len mierne odchýlka by ich mohla narušiť, no ukázalo sa, že to bolo úplne zbytočné. Autor ma aj tentoraz dostal svojou schopnosťou vytvoriť výnimočné postavy, ktoré si prechádzajú vlastnou bolesťou a trápením, no sú odhodlané nájsť svetlo na konci tunela.

Čakala tu na mňa zložitá cesta k sebapoznaniu, na ktorej som s hrdinami neustále súcitila... niekedy až tak veľmi, že som len ťažko rozlíšila realitu od fikcie. Nemôžem sa nabažiť autorovho štýlu písania, jeho poetickosti a krásy. Akosi má vždy čo povedať, vždy má čím ohúriť a to ani nehovorím o tých emocionálnych horských dráhach, ktoré mi necelých 500 strán trhali srdce.

Postavy mi, samozrejme, z času na čas liezli na nervy. Oxa som na jednu stranu skutočne ľutovala – jeho otec mu už od raného detstva vštepoval, že nestojí za nič, no na druhú stranu som mala občas pocit, že by si potreboval uvedomiť zopár vecí, trošku sa vydýchať a nechať zložité rozhodnutia na ráno... v opačnom prípade to dopadne tak, ako to dopadne. Joe je tiež svojím spôsobom iný ako ostatní, avšak nie v tom zmysle, v akom by ste očakávali. Ja sama som na ňom bola nalepená ako magnet, aj keď som si miestami uvedomovala, že to nie je zdravé.

Spôsob, akým si títo dvaja hľadali k sebe cestu, rozchádzali sa a nadväzovali tam, kde skončili, bol fascinujúci. Ich cesta bola plná prekážok a trhlín, no na jej konci čakal sľúbená láska. Otázkou však je, či všetka tá námaha stála za to. skrýt