Keby tu bola tá možnosť, bez najmenšieho zaváhania by som dala tejto knihe sto hviezdičiek z piatich a pridala by som ešte ďalších sto navrch.

Len veľmi ťažko dokážem opísať to, ako magicky sa TJ Klune pohráva so slovami, akú hĺbku vďaka tomu dáva svojím príbehom, ako buduje charaktery svojich hrdinov úplne od piky a docieli tak, že ich každý čitateľ pozná ako svojich najbližších priateľov.
Ocitáme sa v čajovni, ktorá slúži ako priechod medzi životom a smrťou.

Jedného dňa do tejto čajovne zablúdi workoholik, ktorý svoj život stihol ledva prežiť. Dostane preto 7 dní na nápravu, avšak je v tom háčik – za tento týždeň musí prekonať samého seba a začať si konečne užívať to, čo mu patrí.

Veľakrát som sa pri čítaní pristihla pri tom, že prosto nemám slov nad autorovou genialitou a schopnosťou vyčarovať aj z obyčajných situácií tie najkrajšie na svete. Hlavnými témami tohto čarovného príbehu sú láska a priateľstvo, vďaka čomu budete mať z čítania ešte príjemnejší zážitok. Čo je trošku paradoxom, keďže celú dobu hovoríme prioritne o smrti. Klune však aj v ten najsmutnejší moment dokáže poukázať na svetlo na konci tunela.
Nemôžem sa dočkať autorovej ďalšej knižky. skrýt

Takmer každá recenzia, ktorú som na túto knihu prečítala, obsahuje porovnanie tohto príbehu s Domom na azúrovom pobreží. Asi je to prirodzené a tak aj ja prispejem svojím názorom. Pripájam sa k väčšine, že Dom bol lepší. Samozrejme, obe knihy mi neuveriteľne vyhovujú predovšetkým štýlom, akým sú napísané. Ľahkým, prirodzeným, dobre sa čítajúcim. Príbehovo sa mi ale táto zdala slabšia.

S touto knihou som to mala ako na húsenkovej dráhe. Začiatok si ma okamžite získal. Páčila sa mi hlavná postava Wallacea. Mám rada tieto workoholické typy, ktoré si idú tvrdo za svojimi cieľmi a city idú do úzadia. Potom sa im náhle niečo nezvratné stane a oni začnú rekapitulovať. A so svojimi zisteniami sú len málokedy spokojní. A tak tu Wallace bol a zrazu zomrel. Ocitol sa na medziceste a čakal ho prechod na lepšie miesto. A práve časť tohto medziprechodu, kedy sa ocitol v čajovni Cháronov prievoz bola pre mňa celkom dosť veľkým čítacím orieškom.

Wallace síce v čajovni stretol veľmi sympatické postavy, ktoré celý príbeh zachraňovali, ale na 200 stranách sa absolútne nič nedialo a ku knihe ma nič neťahalo. Celkom trvalo, kým som sa stredom knihy prelúskala. No a posledných sto strán bolo opäť výborných. Tak akurát citlivé a dojemné, aby to neprekročilo moju hranicu znesiteľnosti. Kniha bola aj tak akurát príjemne vtipná a odľahčená, že stále prítomná téma smrti nebola vôbec smutná a deprimujúca.

Nápad, aj keď určite nie najoriginálnejší, sa mi veľmi páčil. Pozrieť sa spätne na svoj život a nazrieť, čo bude nasledovať po ňom, dávalo nádej, že sa tam niekde raz všetci spolu stretneme. Že tu sme len na chvíľu a čaká nás niečo iné a lepšie, čo už bude navždy. A nielen nás ľudí. Budú tam aj naši štvornohí najlepší priatelia, na ktorých autor nezabudol a v podobe úžasného psa Apolla nám túto nádej doprial. Tiež sa mi páčila veľmi jemná romantická gay linka, ktorá tu bola vykreslená veľmi prirodzene a nenútene. Osobne by som knihu skrátila, ale uznávam, že myšlienku má veľmi peknú. Dokonca by som ju niekomu odporučila ako malú dávku terapie po tom, ako stratil niekoho blížneho. skrýt

Zdá sa mi, že TJ Klune si získava čoraz väčšiu popularitu v srdciach čitateľov a mnohí z Vás sa už určite tešia na okamih, kedy mu výjde ďalšia knižka.
Vlastne sa nedivím. Jeho štýl písania ovplýva svojským, hrejivým humorom a aj o náročných témach píše tak, aby nakoniec v čitateľovi zanechal dobrý pocit, vieru, nádej...
Vo svojich príbehoch oživuje zaujímavé postavy, dáva im do úst dojemné výroky a podnecuje čitateľa k zamysleniu sa.
To je aspoň môj dojem po prečítaní dvoch jeho kníh.
Aj román Pod šepkajúcimi dverami prináša zaujímavé charaktery a príbeh s pekným posolstvom.
Hlavný hrdina až po smrti zistí, čo to vlastne znamená žiť. Získa priateľov, zamiluje sa.
Jeho cesta za poznaním nie je obzvlášť dynamická, skôr plynie v pokojnejšom tempe zameranom na emócie, prežívanie a formovanie postáv. Tých tam stretneme niekoľko, všetky do jednej zaujímavé charaktery.
Je tam veľa úsmevných scén a pekných momentov.
.
Knižka sa označuje aj ako "cozy fantasy" - čítanie, ktoré Vás zabalí ako hrejivá deka a poteší na duši. Mne tento žáner, popravde, až tak nesedí. Niečo mi v tom chýba. Keďže som v poslednej dobe na temnejšie kusy, asi to bude tá temnota 😄
.
V budúcnosti asi teda prenechám ďalšie jeho knihy iným, minimálne aspoň kým môj čitateľský vkus nezaberie iný smer. To však nemení nič na mojom presvedčení, že sa jedná o autora so sympatickou tvorbou, ktorú rada odporučím čitateľom, čo si chcú prečítať niečo pozitívne, hrejivé a láskavé.

Subjektívne 3*, objektívne 4*. skrýt

Dom na azúrovom pobreží bol krásny príbeh, preto som si nemohla nechať ujsť ani autorovu ďalšiu knihu a ani tentokrát som nebola sklamaná. Priznávam, že Dom sa mi páčil o maličký kúsoček viac, ale aj Pod šepkajúcimi dverami som si maximálne užila a miestami mi vybehla aj nejaká tá slza (najmä v záverečných kapitolách). V príbehu sa rieši smrť, čo je dosť citlivá téma, ale autor ju podal veľmi pekne. Príbeh ma dokázal zároveň rozosmiať, zahriať pri srdci i pekne emočne vyžmýkať. Našla som tu veľa krásnych myšlienok.

Wallace bol úspešný, no chladný, arogantný, nepríjemný a sebecký právnik, ktorý nemal problém ísť aj cez mŕtvoly. Až keď zomrel a dostal sa do Cháronovho prievozu si uvedomil, aký bol jeho život... nešťastný a neuspokojivý. Páčilo sa mi, že sme mali možnosť sledovať jeho postupnú premenu. Vďaka obyvateľom netradičnej čajovne získal iný pohľad na život, začal prehodnocovať niektoré veci, vážiť si maličkosti, užívať si "život", naučil sa starať sa o druhých, dávať najavo svoju lásku a podobne. Nakoniec sa z neho stal láskavý a starostlivý muž, ktorý by pre svojich blízkych urobil prvé i posledné.

Z Huga od začiatku vyžaroval pokoj a pozitívna energia, nebolo ťažké si ho obľúbiť. Mal veľkú trpezlivosť a nenechal sa len tak niečím vykoľajiť. Nikdy neodmietol podať pomocnú ruku. Zároveň ho však v jeho vnútri trápili mnohé problémy, až by som ho najradšej objala a uistila ho, že neurobil nič zlé. Páčil sa mi jeho vzťah so starým otcom, ich vzájomné doberanie aj neustála podpora.

Získali si ma aj ostatní obyvatelia čajovne. Mei bola taká menšia neriadená strela s podrezaným jazykom, občas ju bolo treba krotiť, aby neurobila nejakú hlúposť, no mala srdce na správnom mieste. Nelson bol tiež skvelý, bola s ním veľká sranda, neraz ma vedel rozosmiať. Samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na jedného rozkošného psíka, bez ktorého by to nebolo ono. V čajovni vládla priateľská atmosféra, mala také zvláštne čaro, až som ju mala chuť tiež navštíviť, dať si čaj a nejaký dobrý koláčik.

Romantická linka bola jemná, rozkošná a trochu smutnokrásna. Wallace a Hugo sa pomaličky, nenápadne oťukávali a vzájomne po sebe pokukovali a ja som sa nad nimi musela len prihlúplo usmievať.

Čo viac dodať, za seba vám môžem Dom na azúrovom pobreží i Pod šepkajúcimi dverami len a len odporučiť a dúfam, že sa dočkáme prekladu i autorových ďalších kníh. skrýt